V sklenených klietkach
Oľga Paštéková (SK), Elisabeth Wedenig (AT)
Rakúske kultúrne fórum v Bratislave
15.03.-03.04.2017
V tvorbe maliarok Oľgy Paštékovej a Elisabeth Wedenig sa neustále objavujú zvieratá, predovšetkým motív vtákov, či vlkov. Zvieratá vystupujú v dejinách európskeho umenia po stáročia ako nositelia osobitej symboliky, personifikácie určitých vlastností, či ako objekty vedeckého záujmu o exaktné zachytenie ich podoby. Tužba pochopiť, klasifikovať, kvantifikovať, vystaviť výsledky svojho bádania na obdiv je nepochybne vlastná iba ľudskému druhu - v Petriho miskách, v klietkach, či za dômyselnejšími konštrukciami. Za presklenou fasádou architektonickej klietky prezentujú Oľga a Elisabeth úplne odlišný prístup.
Oľga predstavuje svoj starší cyklus prác Full Moon (Spln), ktorý dopĺňa novým obrazom s názvom New Moon (Nov) a diptychom Migranti. Divoké zvieratá ako vlk či vtáky sú vo všeobecnosti vnímané ako symbol slobody. V Oľginých dielach sa však, podobne ako v Hitchcockovom horore Vtáci, vďaka svojej horúčkovitej aktivite a tmavej farebnej palete, stávajú skôr symbolom vyvretia niečoho potlačeného. Ich drásavé kresobné prevedenie na nepravidelných expresívnych formátoch podčiarkuje toto ich vyznenie ako nespútanú hnaciu silu, drive. Svorky a kŕdle vryté do povrchu drevenej dosky sú prítomné nielen vo svojom zobrazení, ale aj v maliarkinych vrypoch asociujúcich zárezy tesákov a pazúrov. V kontexte Oľginho aktivizmu za práva zvierat ich však môžeme vnímať aj ako stvorenia reagujúce na ľudskú agresivitu. Tá sa prejavuje predovšetkým v ostentatívnej nevšímavosti k ich potrebám a neschopnosti podeliť sa o životný priestor kvôli falošnému pocitu nadradenosti nad skutočnými pánmi noci.
Maľby Elisabeth sú plné presahov, pôvabné vo svojej zdanlivej nedokončenosti. Z každodennosti a zo snov na plátno, z plátna na podklad za ním a z nich až k divákovi sa dostávajú útržky farieb a tvarov, vecí a bytostí, ktorých koexistencia vyvoláva potrebu narácie, dopovedania príbehu, rozšifrovania scény. Tak ako si nepamätáme všetky detaily našich spomienok, alebo tak ako si práve niektoré detaily pamätáme, tak pracuje Elisabeth s obdobnými fragmentmi vo svojich obrazoch. Vrství ich do harmonických farebných akordov, neexistujúcich, no predsa niečím familiárnych stvorení. Častokrát používa rôzne odtiene fialovej, vo svojej podstate ambivalentnej farby. Hravo spája rôzne kvality kresby a maľby, ponúkajúc nám náhľad do sveta, ktorý sa zdá rovnako blízky ako vzdialený.
Oľga a Elisabeth vnímajú zvieratá mimo taxonomických tabuliek, ako bytosti rovnocenné s ľuďským náprotivkom. Inšpirujú ich k prístupu odmietajúcemu antropocentrickú hierarchiu vecí. Na ploche obrazov šikovne balansujú medzi nejasnými teritóriami reality, snov, predstáv a zobrazením. Citlivo vnímajú neustále pohyby na váhach prírodnej rovnováhy, v chaose dnešného fragmentovaného bytia, kedy sa v klietke môžeme ocitnúť všetci.
Miroslava Urbanová
Oľga Paštéková (SK), Elisabeth Wedenig (AT)
Rakúske kultúrne fórum v Bratislave
15.03.-03.04.2017
V tvorbe maliarok Oľgy Paštékovej a Elisabeth Wedenig sa neustále objavujú zvieratá, predovšetkým motív vtákov, či vlkov. Zvieratá vystupujú v dejinách európskeho umenia po stáročia ako nositelia osobitej symboliky, personifikácie určitých vlastností, či ako objekty vedeckého záujmu o exaktné zachytenie ich podoby. Tužba pochopiť, klasifikovať, kvantifikovať, vystaviť výsledky svojho bádania na obdiv je nepochybne vlastná iba ľudskému druhu - v Petriho miskách, v klietkach, či za dômyselnejšími konštrukciami. Za presklenou fasádou architektonickej klietky prezentujú Oľga a Elisabeth úplne odlišný prístup.
Oľga predstavuje svoj starší cyklus prác Full Moon (Spln), ktorý dopĺňa novým obrazom s názvom New Moon (Nov) a diptychom Migranti. Divoké zvieratá ako vlk či vtáky sú vo všeobecnosti vnímané ako symbol slobody. V Oľginých dielach sa však, podobne ako v Hitchcockovom horore Vtáci, vďaka svojej horúčkovitej aktivite a tmavej farebnej palete, stávajú skôr symbolom vyvretia niečoho potlačeného. Ich drásavé kresobné prevedenie na nepravidelných expresívnych formátoch podčiarkuje toto ich vyznenie ako nespútanú hnaciu silu, drive. Svorky a kŕdle vryté do povrchu drevenej dosky sú prítomné nielen vo svojom zobrazení, ale aj v maliarkinych vrypoch asociujúcich zárezy tesákov a pazúrov. V kontexte Oľginho aktivizmu za práva zvierat ich však môžeme vnímať aj ako stvorenia reagujúce na ľudskú agresivitu. Tá sa prejavuje predovšetkým v ostentatívnej nevšímavosti k ich potrebám a neschopnosti podeliť sa o životný priestor kvôli falošnému pocitu nadradenosti nad skutočnými pánmi noci.
Maľby Elisabeth sú plné presahov, pôvabné vo svojej zdanlivej nedokončenosti. Z každodennosti a zo snov na plátno, z plátna na podklad za ním a z nich až k divákovi sa dostávajú útržky farieb a tvarov, vecí a bytostí, ktorých koexistencia vyvoláva potrebu narácie, dopovedania príbehu, rozšifrovania scény. Tak ako si nepamätáme všetky detaily našich spomienok, alebo tak ako si práve niektoré detaily pamätáme, tak pracuje Elisabeth s obdobnými fragmentmi vo svojich obrazoch. Vrství ich do harmonických farebných akordov, neexistujúcich, no predsa niečím familiárnych stvorení. Častokrát používa rôzne odtiene fialovej, vo svojej podstate ambivalentnej farby. Hravo spája rôzne kvality kresby a maľby, ponúkajúc nám náhľad do sveta, ktorý sa zdá rovnako blízky ako vzdialený.
Oľga a Elisabeth vnímajú zvieratá mimo taxonomických tabuliek, ako bytosti rovnocenné s ľuďským náprotivkom. Inšpirujú ich k prístupu odmietajúcemu antropocentrickú hierarchiu vecí. Na ploche obrazov šikovne balansujú medzi nejasnými teritóriami reality, snov, predstáv a zobrazením. Citlivo vnímajú neustále pohyby na váhach prírodnej rovnováhy, v chaose dnešného fragmentovaného bytia, kedy sa v klietke môžeme ocitnúť všetci.
Miroslava Urbanová